Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky » Vianočný bozk od 9moncici9

02.01.2013 (10:15) • souteznipovidky, 9moncici9 • FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky • komentováno 8× • zobrazeno 3036×

Článok je ponechaný v pôvodnej podobe, bez opráv.

9moncici9 - Vianočný bozk

Bella:

„Ty máš tú prácu, Bells, gratulujem,“ výskala od radosti Kate. Zoznámili sme sa v prvý deň, keď som nastúpila na miesto kostymérky do Symphony Orchester. Najslávnejšie divadlo v Bostone. Kate je skvelou divadelnou a muzikálovou herečkou, i keď ona tvrdí, že spev jej veľmi nejde. Hlúposť. 

„Konečne sa mi splnil sen. Kate, ja budem dizajnérka,“ kričala som do telefónu ako pominutá.  Nemôžem povedať, že práca kostymérky sa mi nepáčila alebo bola zle platená. Práve naopak, ale o práci bytovej a interiérovej dizajnérky som snívala celý život.  Stále hovorím, že človek by mal pracovať v odbore, ktorý ho baví, ktorý ho nejako napĺňa a ja to šťastie mám. Usmialo sa aj na mňa.  

„Mali by sme to osláviť, čo na to povieš? Prídem k tebe, upravíme sa, krásne oblečieme a pôjdeme niekam do baru. Hm?“ Nápad si vyraziť je super, ale upravovanie? To nie je moja silná stránka. Zariaďovať byty a oslavy, to už hej. No upraviť seba? Ani za nič. Som proste meter šesťdesiatpäť vysoká šedá myška, ktorá si dá maximálne špirálu. Očná tiene, očné linky, nejaké tie laky a tužidlá na vlasy? Mne nič nehovoria. Žena je podľa mňa krásna taká, aká je, nepotrebuje sa skrášľovať nejakými umelými prípravkami. Natlačiť na seba tonu bordelu, kto to má potom dávať dole?

„Super. Príď o hodinu, ale žiadne skrášľovacie procedúry. Varujem ťa,“ upozornila som ju, ale odpoveďou mi bolo najprv odfrknutie.

„Nič sa neboj, prenesiem na teba kúzlo z Luskáčika,“ povedala a zasmiala sa. Luskáčik je najnovšia hra, ktorú práve nacvičujú v divadle. Prvé oficiálne vystúpenie bude práve na Vianoce.

„Chceš ma obliecť ako tancujúcu snehovú vločku?“

„Nie, blázonko, radšej ako cukríkovú vílu,“ povedala vážnym hlasom a obe sme sa zasmiali. Potom sme sa rozlúčili a ja som si šla dať rýchly kúpeľ, kým nepríde. Milujem, keď si ľahnem do vane s horúcou vodou, urobím si penu a na roh vane položím pohár červeného vína. Dokonalú atmosféru robí aj fakt, že v kúpeľni mám rádio. Klavírna hudba so mnou robí divy. Jedine pri tejto hudbe dokážem zažiť relax a vypnúť od každodenného zhonu a stresu.

Za desať minút tu má byť Kate a ja som sa stále hrabala v skrini. Netuším, čo si dnes oblečiem.

„Cicuška, otvor, už som tu.“ To vážne musí kričať na celý barák? Pre Kristove rany, jedného dňa ju prerazím.

„Čo to je?“ spýtala som sa s rukou vystretou. Ukazovala som na šaty, ktoré mala prehodené cez ruku. 

„Šaty. Pre teba. Na dnes večer,“ hovorila sekane, akoby som bola nechápavá.

„Fakt? To ma nenapadlo, že sú to šaty,“ odfrkla som a pustila ju dnu. Naliala som nám pohár vína a mohli sme sa pustiť do skrášľovacieho procesu. 

„Ukáž zrkadlo,“ húkla som po Kate, ktorá sa ma pokúšala nalíčiť. Predsa len som sa nechala ukecať, som sprostá. Podala mi zrkadlo a skoro som odpadla.

„Robíš zo mňa Lady Gagu?“ Musela som ju podpichnúť, ale vôbec to nebolo zlé. Práve naopak. Bolo to skvelé, priam dokonalé. Bola som s tým veľmi spokojná. Zlaté ruky toto.

„Daj pokoj. Toto je predsa umelecká práca a nie žiadna Gaga,“ hrala sa na urazenú a ja som sa zasmiala. V tom momente mi zazvonil mobil.

„Je sobota večer, neopováž sa zodvihnúť ten mobil,“ kričala po mne Kate. Mala pravdu, že je sobota, ale čo ak je to niečo súrne. Na displeji svietilo meno Cullenová. Veľmi vplyvná rodina a nechcem o ňu prísť. Je pravda, že som s ňou osobne nemala tú česť, ale počula som o nej a jej rodine samé chvály. Žije s manželom, ktorý pracuje ako lekár a majú päť adoptovaných, už dospelých, detí. Dve dcéry a troch synov. Obdivujem ľudí, ktorí adoptujú cudzie dieťa a ak ide rovno o päť detí. Teda o mladistvých, pretože mali cez pätnásť rokov, keď si ich osvojili. Ospravedlňujúco som sa pozrela na Kate a mobil som zodvihla.

„Prosím, pani Cullenová?“ ozvala som sa čo najmilšie do mobilu.

„Slečna Swanová, ja viem, že je sobota večer, ale súrne by som potrebovala vaše návrhy. Dnes má prísť môj manžel a chce to buď odsúhlasiť, alebo zamietnuť. Prosím príďte, nezdržím vás viac ako päť minút,“ požiadala ma prosebným hlasom a ja som jej nedokázala povedať nie.

„Áno, samozrejme, už tam idem,“ prehlásila som a rýchlo si zapísala jej adresu.

„Musím na chvíľku ísť. Chce okamžite vidieť moje návrhy ohľadom jej nového bytu,“ hovorila som skutočne rýchlo a dúfala, že niečo z toho zachytila. Vlastne toho zachytila dosť, lebo sa tvárila, akoby mala v ústach citrón.

„Pokojne ostaň tu a ja sa za chvíľku vrátim. Je to desať minút cesty autom. Len jej dám návrhy a prídem. Sľubujem.“ Rýchlo som jej dala pusu na líce. Na znak uzmierenia a pálila som preč.

Ako som hovorila, desať minút autom a som tu. Mala som šťastie, že je večer a žiadna premávka nie je. Najviac ma trápil môj outfit, pretože som na sebe mala snehovo biele šaty posiate farebnými trblietkami. Vyzeralo som presne tak, ako chcela Kate - ako cukríková víla. Skôr snehová vločka, ale čert to zober.

Vbehla som do hotela, kým jej dom nebude pripravený na bývanie, je ubytovaná tu. Jej prechodným bydliskom bol päť hviezdičkový hotel, v ktorom jedna noc stojí aj päťsto dolárov. Niekto si to asi môže dovoliť. Nastúpila som do výťahu a sledovala čas na mobile. Bola som hrdá, že to stíham. V poslednej chvíli, keď sa dvere na výťahu začali zatvárať, ma zastavil mladý muž – samotný Adonis. Medené vlasy neposlušne upravené, ostré črty tváre a karamelové oči. Mal na sebe čierny oblek a vyzeral ako z filmu Muži v čiernom. Páni, krajšieho chlapa som jak živ nevidela. Vôbec mi neprekážalo, že je bledý, pretože vyzeral ako krásna mramorová socha. Ospravedlňujúco sa na mňa pozrel a ja som sa iba usmiala. Nevadilo, že ma zastavil. Aspoň chvíľu som sa mohla kochať na dokonalosť, ktorá stála hneď po mojom ľavom boku.  V tom výťah začal vydávať zvláštne zvuky. Preľakla som sa, mala som ísť radšej pešo, ale keď ona si vyberie najvyššie možné poschodie, dvadsiate piate. 

„Snehová kráľovná?“ prehovoril na mňa a ja som sa zasmiala.

„Nie, cukrová víla,“ odpovedala som pohotovo. Nevedela som, prečo na mňa prehovoril, ale jeho medový hlas ma dostával do kolien. Tento hlas si iba nahrať a počúvať ako uspávanku pred spaním. Hlúposť, takýto hlas ma nemôže uspať, ale niečo iné áno...

„Aha, cukríková víla, krásne,“ pochválil a ja som sa nedokázala prestať usmievať. Nerozprávam s cudzími chlapmi na počkanie, ale dnes v noci mi to bolo jedno. Neriešila som to a čo by mi asi tak mohol urobiť? Nevyzerá ani ako vrah, ani ako násilník. V toľkej kráse predsa nemôže byť nič zlé.

„Smiem vedieť k akej príležitosti?“ Snažil sa držať konverzáciu, čo mi veľmi lichotilo.

„Len idem s kamarátkou os...“ Nemohla som dokončiť, pretože výťah sa pohol, teda zahýbal, ja ani neviem, čo to vlastne urobil, ale neudržala som sa a padla rovno do jeho náruče. Pohotovo ma objal. Obaja sme na seba nechápavo pozreli, pretože výťah sa nehýbal.

„Nemám dobrý pocit,“ vyhŕkla som, čo som si akurát myslela. Skutočne som nemala dobrý pocit. Keď som bola malá, zasekla som sa vo výťahu a bola som tam vyše troch hodín. Malé šesťročné dieťa samo vo výťahu. Pripomenulo mi to túto chvíľu. Čo ak tu ostaneme? Alebo sa, nebodaj, zrúti výťah? Minule som to videla v správach. Výťah sa zasekol a v ňom bolo sedem ľudí. Kým stihli prísť hasiči, aby ich vyslobodili, bolo príliš neskoro. Výťahu povolili laná a spadol z tridsiateho poschodia. Nikto neprežil, bohužiaľ. Ja nechcem skončiť rovnako. Moja hruď sa nebezpečne dvíhala od toho strachu. Myslela som, že začnem panikáriť, ledva som udržala slzy.

„To ja vlastne áno,“ šepol a kútiky pier mu vyskočili hore. Najprv som premýšľala, či som dobre počula, ale jeho úsmev naznačoval, že áno. Naše pohľady sa stretli a v tom zhaslo aj svetlo. Rozsvietilo sa asi núdzové svetlo, pretože bolo dosť slabé.  Opäť som sa preľakla, no on bol pokojný. Ako dokáže byť pokojný v takejto situácii, nepochopiteľné.

„Puste ma,“ skríkla som po ňom a on okamžite urobil krok dozadu. Ruky vložil do vreciek od nohavíc. To tu bude akože len tak stáť?

„Prečo tu stojíte? Robte niečo, predsa nebudete len stáť a pozerať , kedy sa zrútime k zemi?“ Hneval ma ten jeho pokojný výraz.

„A čo mám podľa vás robiť? Nie som žiaden MacGyver, že z obyčajnej žuvačky urobím nástroj, ktorý nás odtiaľ dostane. Upokojte sa, skôr alebo neskôr nás odtiaľ dostanú,“ upokojoval ma, ale na mňa to akosi nefungovalo.  Opäť výťah vydal divný zvuk a bolo počuť, akoby pretrhlo lano. Ovládla ma opäť spomienka na detstvo a na prípadnú smrť. Hovorilo sa o tom snáď miliónkrát. Každý sa pýta, čo človek cíti pred smrťou. Môžem s istotou povedať, že ja som teraz cítila strach a paniku. Určite som nebola zmierená s tým, že možno o pár okamihov bude po mne.

„Pomóóóc, dostaňte ma odtiaľto, prosííím,“ kričala som na plné hrdlo. Nehodlala som tu umrieť.

„Nekričte, ohluchnem z vás,“ rozčuľoval sa pre zmenu pán Pokojný. No to určite. Budem tu len tak stáť a vystojím jedine včerajší deň.

„Pomóóóc,“ skríkla som opäť, ale to ma už silno schmatol a pritiahol na svoju hruď. „Čo to robíte? Puste ma.“ Začala som do neho búchať mojimi malými päsťami a on sa iba zasmial. Chcela som vykríknuť, no jeho pery mi v tom zabránili. Tisol svoje tvrdé telo na moje. Neviem, ako dlho to trvalo. Mohli to byť sekundy, minúty a možno celé hodiny. Čas prestal existovať v momente, keď ma pobozkal. V tom párkrát zablyslo svetlo a nakoniec sa úplne rozsvietilo, ale ani jedného nenapadlo sa odtiahnuť od toho druhého. Nakoniec  sa výťah pohol a následne zastavil.

„Edward,“ skríkla nejaká žena, keď sa otvorili dvere. Toto ma už prinútilo sa odtiahnuť a pozrieť do tváre ženy, od ktorej šiel nahnevaný krik. Stála tam nadpozemsky krásna blondína, ktorá bola rovnako bledá ako on. Prepaľovala nás pohľadom, lepšie povedané, mňa prepaľovala pohľadom. Kmitala som očami medzi ňou a už pomenovaným mužom, Edwardom. Jeho pohľad značil hnev, nevedela som či na mňa, alebo tú ženu. Na nič som nečakala a vybehla z výťahu.

„Počkajte!“ Doznieval jeho hlas, ale ja som sa neotočila. Našla som núdzové schodisko a miesto toho, aby som šla za pani Cullenovou, som sa rozbehla dole schodmi a stratila sa v dave. Nedokázala som sa z toho šoku spamätať, a preto som sa rozhodla odísť. Čím skôr, tým lepšie.  Vybehla som z hotela a oprela sa o najbližší stĺp. Párkrát som sa otočila, keby náhodou za mnou bežal, ale našťastie nie. Prečo som pri bozku necítila strach? Mala som skôr pocit, že neznáma náruč mi dáva pokoj, ktorý prúdil do mojej duše a do môjho srdca. Bola som v náručí krásneho muža a pred zatvorenými očami som videla celý svoj doterajší život. Tváre rodičov, tvár Kate a dokonca aj tvár tohto muža. V priebehu pár sekúnd som mohla zažiť pocit deja vu. Ako si to dovolil. Prečo ma vlastne pobozkal? Kto mu dal povolenie. To je nová móda pobozkať ženu, ktorá kričí o život? Najhoršie na tom všetkom je, že sa mi to páčilo.

„Preboha! Zabudla som na pani Cullenovú,“ skríkla som. Dnes je krik mojim najlepším priateľom, ako pozerám. Upravila som sa a šla späť do hotela. Prechádzala som po druhýkrát okolo výťahu, v ktorom sa to všetko odohralo, ale nezastavila som. Šla som k druhému výťahu a po celý čas som sa modlila, aby som ho už nezazrela. Mala som šťastie, nikde nebol on a dokonca som sa už nezasekla.

Prišla som k dverám, na ktorých bolo číslo tristotrinásť a zaklopala som. 

„Dobrý deň, idem za pani Cullenovou,“ riekla som mladej žene, ktorá mi otvorila dvere. Pozrela na mňa a zasmiala sa tým najzvonivejším smiechom, aký som kedy počula.

„Vy budete, slečna Swanová, však?“ prikývla som a premýšľala, čo je smiešne. „Ja som Esme, Esme Cullenová. Poďte, prosím, ďalej,“ pozvala ma do svojho hotelového apartmánu. Toto je Esme Cullenová? Vyzerá byť v mojom veku, páni. Nebodaj má za sebou plastické operácie? Koľko jej vlastne môže byť? Nezdvorilo som mala pootvorená ústa, čo jej samozrejme neušlo.

 „Pani Cullenová, prepáčte, ale vaše pozvanie musím odmietnuť. Aspoň pre tentokrát.  Práve som po zlom zážitku so zaseknutým výťahom a radšej by som šla domov. Potrebujem si oddýchnuť. Dúfam, že mi to odpustíte,“ ospravedlňovala som sa.

„Dúfam, že ste v poriadku,“ strachovala sa o mňa, čo ma veľmi potešilo. Bolo na nej vidieť, že je to dobrá osoba. „My s manželom si tie návrhy pozrieme a ozvem sa vám. Dávajte sa na seba pozor,“ usmiala sa na mňa, a potom sme sa iba rozlúčili. Utekala som domov.

O pár dní neskôr

Kate si myslí, že som blázon, lebo som si nevzala telefónne číslo. Stále nepochopila fakt, že ten chlap je totálny idiot, ktorý sa na mňa vrhol len preto, aby som bola ticho. Po ďalšie je zadaný a na dristy typu, je to jeho sestra, neskočím. Keby to bola jeho sestra, nekričí na celý hotel a nemá v očiach plamene.

„Prosím?“ ozvala som sa do mobilu.

„Prezreli sme vaše návrhy s manželom a sme spokojní. Preto vás chcem poprosiť, či nechcete prísť a prediskutujeme ešte nejaké detaily,“ prehovoril na mňa milý hlas Esme Cullenovej. Zlatá to žena, ktorá mi odpustila, že som k nej nešla minule. Pochopila, že som bola vystrašená z toho zážitku s výťahom. Jej pozvanie samozrejme nemôžem odmietnuť.

„Rada prídem, o hodinku som u vás, pani Cullenová. Dovidenia,“ rozlúčila som sa a šla sa pripraviť na odchod. Chcela som si obliecť niečo slušné, predsa tam nepôjdem v džínsoch a rozťahanom tričku. Zvolila som červený kostým s čiernou blúzou a na nohy som si dala čierne čižmy.

Vonku bolo krásne nasnežené, ale na cestách bola hotová potopa. Neznášam tieto cesty, ak to primrzne, šoféri zmätkujú. Autom som bola pred hotelom Cullenovej veľmi rýchlo, vyhla som sa dopravnej špičke. Pri pohľade na výťah som mala nutkanie vojsť dnu, ale odolala som. Šla som k druhému výťahu a dúfala, že nikde nestretnem tú ženu. Ešte teraz mi behá mráz po chrbte, keď si spomeniem na jej čierne oči. On ich má ako samotné zlato a ona ako uhoľ.

Po prvom zaklopaní mi otvorila dvere opäť pani Cullenová. Vošla som dnu a rozhliadla som sa po miestnosti. Nikdy v živote som ešte nebola v kráľovskom apartmáne. Bolo to obrovské, dovolím si tvrdiť, že táto predsieň bola väčšia ako môj byt. A to hovorím o predsieni. Odtiaľ sme sa presunuli do obývačky, z ktorej bol nádherný výhľad na celý Boston. Zariadenie bolo nádherné, všetko bolo prevedené do bielo-čiernej farby. Kožená čierna sedačka a pred ňou mohutný stôl, na ktorom bola váza s čerstvými kvetmi.

„Ďakujem za pozvanie, pani Cullenová,“ povedala som a posadila som do kresla, na ktoré mi ukázala. Tvárila som stále milo a tým ma upokojovala.

„Ja ďakujem, že ste prijali moje pozvanie. Nebojte, nebudem vás dlho zdržiavať. Mám toho ešte veľa na práci, ale chcem vás požiadať o láskavosť. Návrh nášho domu bol skvelý, lepší by som sama neurobila a verte, že viem o čom hovorím,“ pochválila ma a mňa to neskutočne potešilo.

„Preto od vás chcem jednu vec. Vyzdobíte náš nový dom na vianočný večierok, rodinná nadácia sponzoruje divadelné predstavenie baletu Luskáčik. Pred predstavením by som chcela usporiadať nejaký večierok so sponzormi a darcami.“ Páni, výzdoba celého domu? To nemôže byť pravda. Na takú významnú udalosť chce spolupracovať so mnou?

„Pani Cullenová, urobili ste mi neskutočnú radosť, že sa môžem podieľať na niečom tak veľkolepom.“ Slovami som nedokázala vyjadriť svoju vďaku.

„Len vás chcem požiadať, aby ste to urobili vo vianočnom duchu, pretože môj syn miluje Vianoce a je na ne zaťažený. O peniaze sa nestarajte, pokojne nech to stojí aj milióny, len nech je to dokonalé.“ Všetko som si bleskovo zapisovala, pretože som pani Cullenovej chcela dokázať, že na to mám.

„Esme, si tu?“ ozval sa z chodby ženský hlas. Ten hlas by som spoznala aj o polnoci. Striaslo ma pri predstave, že je tu.

„Som v obývačke,“ odpovedala nie práve príjemným hlasom pani Cullenová. Prekvapilo ma to, ale neplietla som sa do rodinných záležitostí.

„Tanya, dovoľ, aby som ti predstavila slečnu Swanovú. Bude nám robiť výzdobu domu.“ Tanya? Zvláštne meno, ale skôr by mi k nej pasovalo Harpya a nie Tanya. No to opäť nie je môj problém. Tanya ma prepaľovala pohľadom, ale teraz jej oči neboli čierne. Mala rovnakú farbu ako Edward a dokonca aj Esme. Rovnaké šošovky? Napadlo ma ako prvé.

„Slečna Swanová, dovoľte, aby som vám predstavila Tanyu. Priateľku môjho syna,“ povedala akonáhle sa otočila ku mne. Neušlo mi jej pretočenie očí, čo ma nútilo sa zasmiať, ale zdržala som sa. Pozrela som smerom k nej a natiahla ruku, ale ona si len niečo zamumlala popod nos. Otočila sa mi chrbtom a odkráčala, za čo si vyslúžila vážne nepekný pohľad od Esme.  

Priateľka, ona je jeho priateľka. Ako ma mohol pobozkať, keď je zadaný? Čo je to za chrapúňa, ktorý len tak podvedie svoje dievča. Dobre uznávam fakt, že som kričala ako pominutá, ale mal mi dať radšej na zadok. Zapchať ústa rukou, ale nie svojim jazykom. Horšie na tom všetkom je, že je k tomu všetkému synom mojej zamestnávateľky. Vlastný, nevlastný, na tom teraz nezáleží, ale je to syn. Prečo mám ja také šťastie, čo som komu urobila? Dúfam len v to, že sa s ním nestretnem a ani s ňou. Bojím sa, aby som neutrpela ujmu na zdraví.

Nasledujúci deň

Stála som pred dverami najkrajšieho domu v Bostone a prešľapovala z nohy na nohu. Vonku husto snežilo a k tomu fúkal vietor, ktorý bičoval tváre ľudí. Odhodlala som sa zazvoniť.  Na Esme som sa veľmi tešila, zistila som, že je architektka a verím, že sa od nej môžem toho dosť priučiť.

„Dobrý deň, pomôžem vám?“ ozval sa medový hlas a ja som zodvihla svoj zrak. Bol to on.  Čo tu robí? Pomýlila som si snáď dom? Vytiahla som papierik z vrecka a pozrela naň. Číslo domu sedelo, tak čo tu robí. Ja ho tu nechcem a on tu stojí predo mnou v celej svojej dokonalej kráse a prekvapene sa na mňa pozerá. Nechcela som, aby vedel, že stretnutie s ním pre mňa znamená hotový hurikán pocitov, a preto som sa pokúsila o neutrálny výraz. Hneď ako mi pozrel do tváre sa zarazil, spoznal ma, to bolo jasné.

„Dobrý deň, som Isabella Swanová . Pani Cullenová ma požiadala, aby som zariadila váš dom na predvianočnú akciu,“ oznámila som pevným hlasom. Nemala  som chuť byť s ním pod jednou strechou, ale čo sa dalo robiť. Práca je práca a ja o ňu teda nehodlám prísť. Budem ho proste ignorovať. Áno, ignorovať, akoby tu nebol.

„Ehm, poďte ďalej,“ pozval ma dnu a chcel mi pomôcť dať dole kabát. Otočila som sa na neho.

„Zvládnem to sama, ďakujem.“ Vyvalil oči, ale čo čakal? Že budem milá? No to určite. 

„Ešte som sa nestihol predstaviť, som Edward, Edward Cullen,“ načiahol ku mne ruku, ale ja som to odignorovala. Položila som kabelku na vysoký dubový botník a šla rovno do obývačky.

„Teší ma,“ šepla som popod nos a už som si prezerala obývačku. Uvažovala som, ako by to malo vyzerať. Esme to chce vo vianočnom duchu, takže to musí byť niečo geniálne. Počula som, ako Edward zastal a cítila som jeho pohľad. Určite sa na mňa pozeral, ale ja som odolala pohľadu na neho.

„Bože,“ vykríkla som neuvážene od radosti. Okamžite ku mne priskočil a v očiach mal asi strach.

„Je vám niečo?“ Bol to strach, nemýlila som sa. Jeho hlas o tom nasvedčoval.

„Nie, prepáčte, ale vy máte kompletnú zbierku Shakespeara,“ vydýchla som a oči upierala na malú sklenenú vitrínku, kde sa týčili knihy ešte v starých väzbách. 

„Áno, mám. Je to najdrahšie, čo mám. Shakespear bol a vždy bude najlepším spisovateľom a dramatikom sveta,“ rozplýval sa pre zmenu on. Nemohla som uveriť, že chlap v dnešnej dobe pozná Shakespeara a k tomu má zbierku jeho diel. Prechádzala som očami pozdĺž vitríny a narazila som na ďalší skvost, ale už som nevykríkla.

„Je to to, čo si myslím?“ Edward na nič nečakal a otvoril skrinku, z ktorej vybral knihu od Charlesa Dickensa.

„Vianočná koleda, prvé vydanie,“ načiahol ruku a podal mi ju. Opatrne som si ju od neho vzala, bála som sa, aby som ju, nedajbože, nepoškodila. Je to kniha, ktorá vyšla v roku 1843. Vyzerá neskutočne zachovalo.

„Je to prvé predstavenie, ktoré som videla na Brodwayi. Otec ma na to zobral, keď som bola na strednej.“ Bola som unesená a preto som rozprávala dve na tri. 

„Táto kniha je moje jediné dedičstvo po mojej skutočnej matke. Vedela, že umiera a predala všetok svoj majetok, aby mi mohla zadovážiť túto knihu,“ prehovoril a jeho tvár zosmutnela. Mala som chuť ho objať, pohladiť a utešiť. Zahnať všetky chmáry, ktoré ho ťažia.

„Musela vás neskonale milovať.“

„Viac ako si niekto dokáže predstaviť,“ usmial sa. Síce trošku pokrivene, ale usmial. 

„Do zajtra vypracujem návrhy na výzdobu a donesiem ich pani Cullenovej. Mohli by ste jej to, prosím, povedať?“ Mala som presnú predstavu ako to bude vyzerať. Netuším prečo, ale chcela som urobiť výzdobu inšpirovanú touto knihou. Znamená pre neho veľa a preto dúfam, že sa mu to bude páčiť.

„Rád by som, ale moja matka odišla na pár dní preč s celou rodinou. Ostal som tu iba ja a mám vám byť k dispozícií.“ Čo to práve povedal? Ja s ním mám spolupracovať? On má schvaľovať moje návrhy? Keby len to, ja s ním musím tráviť čas. Ako to mám zvládnuť, už len toto mi robí problém, že je v mojej blízkosti. Srdce mi pri ňom bije ako o závod a v bruchu mi hrajú rolničky. Dokonca všetok hnev si odišiel asi na sviatočnú dovolenku.

„V poriadku. Zajtra prídem na deviatu, aby ste mi povedali, či s tým budete súhlasiť. Teraz však idem, potrebujem si návrh premyslieť.“ Vzala som kabát a kabelku, otvorila som dvere, keď ma niekto chytil za ruku.

„Slečna Swanová, chcel by som s vami hovoriť o tom, o tom... Čo sa stalo v tom výťahu.“

„Pán Cullen, nemáme o čom hovoriť. Ja si na ten večer už nespomínam.“ Klamstvo, ale ja o tom hovoriť nechcem.

„Som Edward, pán Cullen je môj otec. Ja vám to chcem vysvetliť.“ Snažil sa ďalej, ale márne.

„Dobre teda. Ja som Isabella, ale nehodlám o tom diskutovať. Máte priateľku a čo sa stalo, sa už neodstane. Ja chápem, že to ľutujete a rozumiem vám. Nemusíme o tom rozprávať a koniec koncov, chceli ste ma umlčať a to sa vám podarilo.“ Skončila som a rýchlo odišla. Keby sa mi ten bozk aspoň nepáčil, keby sa mi nepáčil on. Prečo musí vyzerať božsky? Prečo musí byť milý, mať rád knihy, prečo je dokonalým idolom žien? Dosť! Je zadaný, nesmiem o ňom premýšľať, ak by bol slobodný, bolo by to iné, jednoduchšie.

***

„Dobrý deň. Mám tu pre vás tie návrhy. Celú noc som nad nimi sedela a myslím si, že som presne vystihla, čo ste mali na mysli,“ rečnila som po celú dobu bez prestávky, od kedy mi otvoril dvere. Nedala som mu šancu ani na pozdrav. Bola som na seba sama hrdá.

„Ďakujem.“ Ani som si neuvedomila, že mi pomohol vyzliecť kabát, v ktorom som prišla. Namierila som si to rovno do obývačky a posadila sa na gauč. Na sklenený okrúhly stôl som položila svoje profesionálne nákresy. 

„Neviem či sa z toho dokážete vysomáriť, ale toto je moja predstava.“ Načiahol sa po prvý návrh a pozorne si ho prezrel. Potom všetky ostatné. Sedela som ako na ihlách a čakala na jeho reakciu. Vždy pozrel prv na papier, potom na mňa a nakoniec na miestnosť. Vyzeralo to tak, že si to chce predstaviť.

„To je výtvor za jednu noc?“ Jeho otázke som nerozumela. Chce mi tým povedať, že je to zlé?

„Ehm, áno,“ vydýchla som a potom rýchlo položila otázku. „Je to príliš zlé?“

„Prečo tri stromčeky?“ Moju otázku odignoroval a hneď položil svoju.

„Dovolila som si vziať inšpiráciu z Vianočnej koledy. Mala som pocit, že tá kniha po vašej ctenej mamke pre vás znamená mnoho. Myslela som, že vám urobím radosť. Tri stromy preto, lebo prvý strom v knihe znázorňoval ducha minulých Vianoc, druhý znázorňoval ducha prítomných Vianoc a tretí ducha budúcich Vianoc. Ja by som však chcela ozdobiť stromy nasledovne. Prvý by mal staré ozdoby, či už drevené, papierové, proste niečo staré, čo poukazuje na minulosť. Na druhý by sme dali súčasné ozdoby a tretí by som rada vyzdobila tým, čo vytvoria deti z detského domova. Deti sú totiž naša budúcnosť, preto by som to chcela ako motív pre strom budúcnosti. Ak sa vám to ale nepáči, pokojne mi to povedzte a ja...“ Nemohla som dopovedať, lebo mi rukou naznačil, aby som zmĺkla.

„Stop! Zadržte,“ prehovoril a pomalým krokom prešiel k oknu, a potom sa vrátil späť ku mne.

„Nepovedal som, že ten nápad je zlý, práve naopak. Isabella, vy ste ma neskutočne prekvapili. Mám pocit, že tieto Vianoce budú tie najkrajšie v mojom živote. Slovami nedokážem vyjadriť, čo pre mňa znamená, že ste sa inšpirovali knihou po mojej matke.“ Od prekvapenia som skoro zabudla dýchať. Jemu sa to páči. Môj nápad ho zaujal. Bola som v tejto chvíli asi najšťastnejším človekom na svete.

„Mala by som k vám jednu obrovskú prosbu. Ak teda smiem,“ šepla som nesmelo, ale jeho úsmev ma posmelil. „Premýšľala som, že keď deti vytvoria ozdoby, bolo by pekné, ak by mohli zaspievať pár vianočných pesničiek pod stromčekom. Nemusíte sa báť o peniaze. Im stačí pohár teplého čaju alebo kakao. Pre mňa najviac bude znamenať, keď nebudú samé na Vianoce. Naozaj vedia krásne spievať.“ V duchu som sa modlila, aby súhlasil. Chcela som pre deti krásne sviatky. Každý rok chodím za nimi a vždy im donesiem nejaké občerstvenie. Nemôžem kúpiť darčeky pre všetky deti, i keď by som veľmi chcela, ale finančne to nezvládam. Aspoň takto im dávam pocítiť, že ich má niekto rád.

„Isabella, vy ste neskutočná. Určite sa mi iba snívate, vy nemôžete byť skutočná,“ radoval sa z môjho nápadu. „Moja matka a sestry budú unesené z vášho nápadu. Milujú deti, ale nie je im súdené mať vlastné a toto bude pre nich najkrajší dar, aký im kto kedy dal. Urobili ste radosť mne, teraz mojej rodine. Ako vám môžem poďakovať?“ spýtal sa ma milým hlasom.

„Vy ma platíte, toto je moja práca. Síce robím túto prácu prvýkrát, ale som rada, že ste spokojný. No teraz sa musím s vami rozlúčiť, pretože mám dnes veľký frmol. Mám na všetko len tri dni a práce vyše hlavy.“ Začala som si obliekať kabát a on ma napodobnil.

„Smiem ísť s vami? Nemám nič na práci a rád vám pomôžem s prípravou. Štyri ruky sú viac ako dve.“ Ten jeho kukuč a medový hlas sú nebezpečná kombinácia. Nedokážem mu povedať nie a po pravde ani nechcem.

„Dobre, ale ak sa mi budete pliesť pod nohy, máte výpoveď. A to bez debaty,“ zasmiala som sa a on sa ku mne pridal.

„Až po vás, Isabella.“ Otvoril mi dvere a pustil ma prvú von. Namierili sme si to k jeho autu a on mi ako pravý gentleman otvoril dvere. Usadila som sa pohodlne do kožených sedačiek a zapla si pás.

„Hovorte mi Bella, prosím, nemám rada ak mi hovoria Isabella.“ Neviem prečo, ale chcela som, aby mi hovoril ako priatelia.

„Veľmi rád, ale budete mi tykať.“ Len som prikývla a vyrazil. Celú cestu som pozerala von z okna a premýšľala nad výzdobou. Nad tým, čo všetko treba dnes nakúpiť. Dnes sa to nakúpi, zajtra pripraví a potom sa bude len finišovať. Prvou zástavkou bol obchod s lamelami, mašľami a rôznymi dekoráciami. Druhou zastávkou bol detský domov. Tešila som sa na moje ratolesti. Edward skoro ani nezaparkoval auto a ja som už letela z auta so slovami: „Hneď som tu.“ Bežala som do malého obchodíku, v ktorom majú cukríky a lízanky, chcela som ich potešiť. Predavač mi balil môj nákup, keď za mojím chrbtom zastal Edward.

„Pribaľte ešte toto,“ povedal a podal predavačovi plný košík sladkostí. On snáď vykúpil celý obchod. „A platím aj nákup tejto slečny,“ uškrnul sa a jemne ma postrčil stranou, aby som nezacláňala. Drzáň. Z obchodu sme šli s piatimi taškami, vyzerali sme ako Ježiško.

„Prečo si to urobil?“

„Čo myslíš?“

„Tie sladkosti predsa. Nemusel si nič kupovať, nepoznáš tie deti a vykúpil si skoro celý obchod.“ Bola som zvyknutá, že zazobanci škrabú peniaze len pre seba. Nezvyknú dávať, skôr berú ako dávajú. Netvrdím, že ma to neteší, ale prečo? Určite preto, že sám vyrastal v detskom domove. Som ja sprostá, nechcene som mu pripomenula určite smutné chvíle.

„Moja rodina má peňazí viac ako nejaká banka. Nemáme ich na koho minúť a toto je podľa mňa skvelý spôsob. Urobím radosť deťom, uvidím radostné tváre, šťastné úsmevy, čo si môžem viac priať? Tie deti to potrebujú viac ako ja.“ Nič krajšie som v živote nepočula. Nikto nemá v sebe toľko citu ako on. Určite nepatrí medzi zbohatlíkov. Zmohla som sa iba na prihlúply úsmev, keby som mohla, pokojne ho vybozkávam.

„Dobrý deň, Peter, prišla som za deťmi. Toto je Edward Cullen, prišiel so mnou a doniesli sme nejaké sladkosti,“ povedala som Peterovi, ktorý sa staral o trinásť detí úplne sám. Je to starší pán, ktorý má štyridsaťpäť rokov, ale o deti sa stará ako o svoje vlastné. Obdivujem ho, chodím mu pomáhať, keď mám čas, lebo si nemôže dovoliť platiť výpomoc.

„Bells, som rád, že si prišla. Deti sa už po tebe zháňali, chýbala si im. Ako sa máš? Vyšla ti tá nová práca?“ Zahrnul ma otázkami.

„Mám sa dobre a práca mi vyšla. Pracujem pre Edwardovu rodinu. To je vlastne aj dôvod, prečo som tu. Chcela som požiadať deti či by neurobili nejaké vianočné ozdoby na stromčeky a či by nechceli zaspievať pod stromčekom. Prosííím,“ zaklipkala som očami a vyslúžila som si smiech od oboch.

„Ty vieš, že tebe nikdy nepoviem nie. Deti budú nadšené,“ povedal a silno ma objal. „Edward je fešák a pozerá na teba ako na svätý obrázok,“ šepol mi do vlasov, keď ma silno objal.

„Héj, decká, Bella prišla, poďte sem,“ kričala Suzie a rútila sa cez chodbu ku mne. Padla mi rovno do náruče. „Chýbala si mi,“ fňukla do môjho šálu.

„Aj ty mne, srdiečko.“ Suzie bola veľmi utiahnutá, pretože deti sa jej posmievali, že má ryšavé vlasy a pehy po celej tváričke. Bolo mi jej skutočne ľúto, stále som jej opakovala, že pehy sú krásne a je vďaka nim iná, výnimočná. V priebehu dvoch minút sa ku mne prirútilo zvyšných dvanásť detí, ktoré na mňa doslovne padli. Zvalili sme sa na zem a bláznivo sme sa smiali a objímali.

„Nechajte sa Bellu nadýchnuť,“ napomínal ich Peter a jedného po druhom dával zo mňa dole. Mne pomohol na nohy Edward, za čo si vyslúžil naozaj škaredý pohľad od Tobyho.

„Ty si frajer našej Belly?“ spýtal sa Edwarda a ruky si založil v bok.

„Ja som kamarát a volám sa Edward,“ povedal a načiahol k nemu ruku. Toby si ju prezrel, ale nepodal mu ju.

„Hm, veď preto. Ona bude totiž moja, len musím počkať desať rokov. Takže ruky preč! Všetci tu vedia, že ona bude moja,“ dohovoril a odišiel. Musela som sa zasmiať. Vedela som, že som jeho prvá láska, ale čakala som, kedy ho to prejde. 

„Vidím, že mám asi vážnu konkurenciu,“ šepol Edward, keď prechádzal okolo mňa s taškami. Prečo to povedal, kam mieri takýmito rečami? Prečo sa správa ku mne tak ako sa správa? Lámala som si celý čas nad tým hlavu. Poriadne som ani nevnímala nič okolo seba, len som sledovala ako to s deťmi vie. Hral sa s nimi, zabával ich, vymýšľal im rôzne hry a deti si ho zamilovali rovnako ako ja.  A to je chyba, nesmiem ho milovať. Ale ako mám zabrániť svojmu srdcu? Srdce si nevyberá, do koho sa zamiluje, ono to príde samo, nedá sa ukázať prstom a povedať: „Toho smiem a toho nesmiem milovať.“

Vonku sa začalo stmievať a ja som usúdila, že je na čase ísť kúpiť vianočné stromčeky. Najradšej ich kupujem večer. Je to za prvé romantické a za druhé nie je veľa ľudí. Rozlúčili sme sa s Peterom a aj s deťmi. Potom sme vyrazili do mesta. Edward zaparkoval pri obchodnom centre, pretože všade bolo plno. Dalo sa to očakávať, pretože veľa ľudí nemá čas nakupovať darčeky cez deň, keďže sú v práci. Prechádzali sme mestom a sledovali vianočnú výzdobu, počúvali spev koledníkov. Bolo to romantické. Dokonca začali padať aj vločky, ktoré boli veľké skoro ako dlaň. Na oknách boli namaľované mrazivé rozprávky. Rozprávky, ktoré boli výplodom mojej fantázie. Po celú dobu sme mlčky kráčali vedľa seba, no nevadilo mi to. Mala som pocit, že si s ním rozumiem aj bez slov. Pri nikom som sa necítila tak dobre ako pri ňom.

„Máš rada Vianoce?“ spýtal sa a tým prerušil ticho, ktoré vládlo. Osobne mi nevadilo to ticho, pretože som v tichosti obdivovala magickú atmosféru, ktorú tvorila medovníková vôňa zo stánkov na námestí.

„Mám. Veľmi ich mám rada. Sú to podľa mňa najkrajšie sviatky roka. Sú radostné, čarovné, pokojné a láskyplné. Keď som mala rodičov, každý rok sme spolu pripravovali vianočný stromček. Otec ma vždy posadil na svoje ramená a dal mi do rúk hviezdu, ktorú som dala na samotný vrchol stromu. Bola to naša tradícia. Z kuchyne sa stále valila vôňa škorice, mandarínok a sladkých dobrôt, ktoré mala na starosti moja matka. Z obývačky sa nám ozývali vianočné melódie a po rozbalení darčekov sme si púšťali vianočné rozprávky. Najradšej som mala, keď som si sadla do kresla, zakryla som sa dekou, do rúk vzala horúcu čokoládu a sledovala ako moja matka sedí v náručí môjho otca. To bola dokonalá vianočná atmosféra pre mňa.“ Nechala som sa uniesť. Len som rozprávala a rozprávala. Edward ma po celý čas napäto počúval a ani raz ma neprerušil. Len na tvári mu pohrával úsmev. Dokonca som sa ani nenazdala a stáli sme obklopení vianočnými stromčekmi.

„Tento je krásny,“ vykríkla som pri pohľade skoro na dvojmetrový strom.

„Je krásny, máš pravdu a čo povieš na tieto dva?“ Ukázal mi ďalšie dva a ja som bola unesená. Boli dokonale súmerné a husté. Nie také vyziabnuté, ale konár na konári. Bola som šťastná, že výber stromčeku netrval dlho. Úprimne som bola veľmi unavená a potrebovala som oddych. Edward požiadal muža, či by mu tie stromčeky nemohol doviezť zajtra domov. Muž najprv namietal, ale keď mu zamával pár bankovkami pred nosom, tak prikyvoval až som sa bála či mu tá hlava neodpadne. Stále hovorím, že peniaze hýbu svetom.

„Mladý pán, nechcete sa s priateľkou previezť?“ kričal na nás pán v čiernom kabáte a s čiernym klobúkom na hlave. Vyzeral ako kočiš z rozprávky o Popoluške. Stál pred nádherným bielym kočom, do ktorého boli zapriahnuté dva biele žrebce. Nič krajšie som v živote ešte nevidela.

„Ale ja nie som...“

„Veľmi rád,“ skočil mi do reči a ja som nemohla toho milého pána vyviesť z omylu, že ja nie som jeho priateľka. Zaujímalo by ma, kde tá vlastne je. Po celý čas mu nezavolala, nepísala a on tiež o nej ani slovkom nezavadil. Určite sa pohádali kvôli tomu incidentu. Prišlo mi to nejako ľúto, lebo som bola súčasťou hádky. Mohol za to vlastne on, ale aj tak. Mala som sa viac brániť. Edward ma chytil za ruku a viedol ku kočiaru, do ktorého mi pomohol nastúpiť.  Jeho dotyk zahnal všetky zlé myšlienky, ktoré som mala. Posadili sme sa vedľa seba a zakryli sa červenou dekou, ktorú tu mal pán položenú.

„Ešte som sa nikdy neviezla v koči. Splnil si mi sen,“ zašepkala som a trochu sa začervenala. Skutočne sa mi splnil sen. Každé malé dievčatko, ktoré videlo nejakú rozprávku, určite snívalo o tom, že sa raz prevezie na koči po boku svojho princa. Mojím princom v tejto chvíli bol práve Edward.

„Som rád, že som ti urobil radosť. Je príjemné zažiť niečo takéto práve s tebou. Celý dnešný deň bol priam dokonalý. Ďakujem, Bells,“ povedal a venoval mi letmý bozk do vlasov. Otriasla som sa. Nie však od zimy, ale od jeho bozku. On si však myslel, že za to môže zima, a tak si ma pritiahol k sebe a objal ma okolo ramien. Neodtiahla som sa, mala som, ale nedokázala som to. Vedela som, že už len jeden deň a možno ho nikdy v živote neuvidím. Dostanem novú zákazku, on ostane so svojou priateľkou a na mňa zabudne. Zabudne na všetko, čo sme dnes prežili, ja však nie. Ja budem na tieto chvíle spomínať do smrti. Teraz som to však nechcela riešiť. Chcela som si naplno vychutnať atmosféru, ktorá vládla. Byť na chvíľu šťastná, mať pocit, že muž vedľa mňa je mojím priateľom, s ktorým by som chcela stráviť svoj život. Dokázala som si nás živo predstaviť pokojne aj o desať rokov. Tu, na tomto mieste, v tomto koči a v objatí. Presne ako teraz. To sa však nestane, kúzlo Vianoc neexistuje. Keby som verila na Ježiška, určite ho požiadam, aby mi pod stromček dal Edwarda. Nič iné by som si nepriala. No možno ešte svetový mier, ale to je už asi priveľa na jeden Vianoce. Opäť som myšlienky vytesnila z hlavy a obdivovala som výzdobu a svetielka rôznych farieb. Na Vianoce Boston vyzerá proste kúzelne. Všade bolo ticho, ktoré nás obklopovalo z každej strany. Jediné čo bolo počuť, bol dupot konských kopýt, zabárajúcich sa do čerstvo napadaného snehu.

„Bude to dvadsaťpäť dolárov, pane,“ ozval sa kočiš, keď sme zastavili. Edward mu dal päťdesiat dolárov.

„Drobné si nechajte. Ďakujeme za krásnu prehliadku mesta,“ riekol a potriasol si rukou s tým mužom. Potom mi pomohol vystúpiť, ale ja som sa ako obvykle zapotácala a skoro som spadla. A aj som spadla, ale do Edwardovej náruče. Pohľady sa nám stretli, môj dych sa zrýchlil a on sa začal ku mne približovať.

„Mali by sme ísť.“ Krava! Som hlúpa krava. Prerušila som to kúzlo, ktoré bolo medzi nami, ale musela som. Mám svoje zásady. So zadanými si nezačínam.  Čo ak to bola posledná šanca na bozk a ja som to skazila. Možno ku mne niečo cíti? Nie, určite sa mi to iba zdalo. Ale tie jeho pohľady, jeho galantnosť, jeho nenápadné dotyky, ktorými ma obdaruje, keď si myslí, že o tom neviem. Už bláznim.

***

„Ak spadnem, prerazím ťa,“ kričala som na Edwarda, ktorý si myslel, že ma udrží na ramenách. Chcel totiž, aby som na každý strom vyložila špicu, ako keď som bola malé dievčatko.

„Neboj sa, nikdy ťa nenechám spadnúť,“ sľuboval a ubezpečoval ma. Položila som prvú, druhú a nakoniec tretiu špicu. To bol záver našej spoločnej práce. Dnes je to posledný deň, kedy ho vidím. Posledné strávené chvíle. Sledovala som ho celý deň a pokúšala som si jeho tvár, jeho pohyby, úsmevy a gestá vkresať do hlavy. Chcela som si pamätať tieto kúzelné chvíle.

„Odviedli sme skvelú prácu, čo povieš?“ spýtal sa, keď ma položil opatrne na zem.

„To máš pravdu, ale to len preto, že som mala šikovného pomocníka. Inak by som to robila ešte pár hodín,“ usmiala som sa na neho a zívla. Bolo niečo po desiatej hodine večer a ja som cítila, že na mňa ide únava.

„Nechceš mi povedať, že si unavená!“ Začudovane sa na mňa pozeral.

„A čo si čakal? Samozrejme, že som,“ zahundrala som popod nos.

„To mi nesmieš urobiť. Ja som nám požičal rozprávky. Mrázika, Tri oriešky pre Popolušku a dokonca mám aj horúcu čokoládu a gaštany. Bella, prosím ťa.“ Vyvalila som na neho oči. To nemyslí vážne.

„Prečo? Prečo to všetko?“ Prečo ma trápi? To naozaj chce, aby som na neho nezabudla? 

„Bella, tieto dni boli tie najkrajšie v mojom živote. Cítil som sa úžasne a to všetko vďaka tebe. Vniesla si do tohto domu kúzlo Vianoc a ja by som sa ti rád odvďačil. Prosím ťa, urob to pre mňa.“ Môžem povedať nie? Dokážem mu odolať? Nie, som slaboch.

„Hovoríš gaštany?“ spýtala som sa a olizla si hornú peru. Milujem horúce gaštany a zvuk, keď začnú praskať v rúre. Síce ich stále robila matka, ale jedla som ich iba ja.

„Gaštany áno, ale treba ich urobiť,“ usmial sa ako malý chlapček a ruky vložil do vreciek na jeansoch, ktoré mal na sebe.

„Tak mi ich pomôžeš prichystať,“ povedala som a už som ho ťahala do kuchyne. Vzala som plech, na ktorý som poukladala asi pol kila gaštanov a strčila do trúby. Netušila som, koľko ich mám robiť a ani na koľko predhriať rúru. No čo, budeme experimentovať. Medzi tým mi urobil horúcu čokoládu a šiel pripraviť obývačku.

„Ktorú rozprávku dáme ako prvú?“ húkol na mňa z obývačky a ja som k nemu dobehla.

„Neviem, čo chceš ty?“ spýtala som sa. Videla som ich milionkrát a nevedela som, na čo mám chuť. Síce Popoluška je viac romantická a Mrázik je vtipný. Teda pre mňa, keď vidím Marfušu ako lúska orechy.

„Pravá alebo ľavá?“ Ruky si dal za chrbát a čakal, ktorú vyberiem.

„Pravá?“

„Otázky tu kladiem ja. Pravá alebo ľavá.“

„Tak teda pravá,“ pretočila som oči a načiahla sa po jeho pravej ruke.

„Popoluška.“

„Nie! Gaštany!“ Nechápavo na mňa pozrel a ja som letela do kuchyne. Úplne som na nich zabudla a oni zatiaľ v rúre strieľali, akoby na nás útočilo celé vojsko. Otvorila som neuvážene rúru. To bola chyba.

„Ááá,“ zrevala som a v tom momente bol pri mne aj Edward, ktorý sa smial na celý dom.

„Ha, ha. Radšej mi podaj utierku,“ zašomrala som. Po otvorení rúry sa totiž gaštany rozleteli a ja som ich mala doslovne všade. Vo vlasoch, na oblečení, na tvári.

„Nechceš sa ísť umyť do kúpeľne? Dám ti niečo na oblečenie,“ dostal zo seba v návale smiechu. Prikývla som a kráčala som za ním hore schodmi.

„Tu je moja košeľa, nič iné tu nemám. V kúpeľni sú uteráky. Počkám na teba, bež.“ Po jeho slovách som vbehla do kúpeľne a dala som si rýchlu sprchu. Umyla som vlasy a vyšla z kúpeľne len v jeho bielej košeli, ktorá mi bola dlhá na rukách, ale krátka na dĺžku. Odhaľovala viac, ako som chcela. Edward sedel na obrovskej posteli a doslova ma hypnotizoval pohľadom.

„Je krátka,“ pípla som a prekrížila som nohy.

„Si krásna,“ vydýchol a prešiel ku mne pomalým krokom. Chytil ma za boky a ja som začala cúvať. Narazila som do dverí od kúpeľne. Vedela som, kam to smeruje a bála som sa sama seba. Strácala som kontrolu a to sa mi vôbec nepáčilo. Moje telo sa vzpieralo, moje srdce kričalo len jeho meno. Jeho lačný pohľad sa zabodával do môjho. Nabrala som posledné sily a prehovorila.

„Nemali by sme. Tanya.“ Chcela som to zastaviť skôr, ako bude neskoro. Nechcela som, aby to ľutoval.

„S Tanyou som sa rozišiel. Chcel som ti to povedať, ale nenechala si ma to vysvetliť. Bella, ja...“ To mi úplne stačilo. Nie je s ňou, rozišli sa. Nenechala som ho viac pokračovať v rozprávaní a tým brániť chvíli, ktorá má prísť. Prisala som sa na jeho pery.

Srdce mi prudko bilo a celé telo sa chvelo nedočkavosťou. Keď skončili moje vpády do jeho úst, začala som mu jazykom obkresľovať pery. Nechal ma to robiť iba malý okamih, pretože potom ma začal on bozkávať. Jeho bozky boli vášnivé, ale zároveň nežné. Boli naliehavé, túžili sme po sebe rovnako. Opatrne ma nadvihol a ja som mu automaticky obmotala nohy okolo bokov. Moje prsty som zaplietla do jeho jemných vlasov. Jeho lačné pery sa premiestnili na môj krk. Jednou rukou mi podopieral zadok, druhou mi rozopínal košeľu. Potom ju opatrne odhrnul z mojich pŕs, ktoré bažili po jeho dotyku. Bradavky som mala vztýčené, nevedela som, či je to chladom z jeho rúk alebo vzrušením, ktoré vyvolávali jeho dotyky. Uchopil moje prsia do dlaní a medzi palcom a ukazovákom začal dráždiť bradavky. Pritom ma bozkával, akoby to malo byť poslednýkrát. Sklonil sa a vzal jednu moju bradavku do úst. Začal ju sať, jazykom prechádzal po jej špičke. Na druhú  pritom nezabúdal a stále ju láskal prstami. Myslela som, že viac nevydržím. Pocity, ktoré mi spôsoboval, boli tak intenzívne a všetky sa zhromažďovali na jednom a tom istom mieste. Bola som vlhká, cítila som sťahy, ktoré prechádzali stredom môjho tela. Chcela som, chcela som ho cítiť, ako ma celú vyplňuje. Prežívať rozkoš tak silnú, až nebudem schopná vnímať nič než naše spojené telá.

Svoje pery presunul na moje druhé ňadro, bradavka bola pod jeho ústami vláčna a tvárna. Jeho dotyky a hladenie naberali na intenzite. Boli naliehavé, vzrušujúce a vo mne sa postupne zvyšovalo napätie, ktoré vybuchlo do ohňostroja hviezd. Nikdy som nemyslela, že budem mať orgazmus len z láskania pŕs. Dostala som chuť na jeho pokožku, dotýkať sa ho na tých najtajnejších miestach. Vidieť ho tak, ako ho pán Boh stvoril. Obnaženého. Horiaca túžbou, ale keď som sa po ňom natiahla rukami, vzal moje do svojich dlaní a preplietol ich s mojimi prstami. Opäť ma pobozkal. Naše jazyky sa o seba otierali, dotýkali sa. Zrazu jeho ruka prešla k mojim krajkovaným tangám a on len trochu potiahol a boli dole. Bože, on ich roztrhol. A vraj kvalita, no to určite. Opatrne sa dotkol miesta medzi mojimi nohami. Zalapala som po dychu a pozrela som sa na neho. Jeho pohľad sa vpíjal do toho môjho. Temnota jeho pohľadu ma rozochvela do morku kostí. Opatrne ma preniesol k posteli, na ktorú ma následne položil. Ukazovákom prešiel po celej dĺžke mojej jaskyne a potom do mňa vnikol prstom. Cítila som, ako  do mňa s každým pohybom vniká viac prstov. Bolo to príjemné, ale zároveň to bolo k zblázneniu. Moje vnútro sa stiahlo a ja som vyvrátila hlavu dozadu. Jeho pery ma bozkávali na holom hrdle. Jeho jazyk mi pohladil tepnu a zanechával za sebou horúcu cestičku. Horela som, cítila som sa v plameňoch a potom som opäť vybuchla. Vyčerpane som si oprela hlavu o vankúš. Vedela som, že toto všetko je iba začiatok. Skvelá predohra k tomu, čo má prísť. Jemne ma pobozkal na spánok. Opatrne som prstami zašla pod okraj jeho trička. Pohladila som ho po holej koži. Bola zvláštne tvrdá, ale vzrušujúca. Predstavila som si, ako sa jeho pevné telo trie o moje jemné. Nechcela som už čakať. Potrebovala som ho mať v sebe a to hneď.

Dala som mu dole tričko a prstami som tancovala po jeho svalnatom tele. Užívala som si ten dotyk. Láskala som ho, kam som len dosiahla. Potom som poslepiačky našla gombík na jeho nohaviciach. Rukou som sa pritom dotkla jeho pýchy, ktorá sa ešte viac napla. Zdalo sa, že ani on už nechce čakať. Oslobodila som ho najprv z džínsov a potom aj z boxeriek. Pod prstami som cítila, ako pulzuje potlačenou túžbou. Opatrne som sa ho dotkla, ale to už na neho bolo veľa.

„Už to nevydržím,“ vzdychol a v tej istej chvíli do mňa opatrne vnikol. Bolo to šialené a oslobodzujúce. Najprv sa vo mne pohyboval pomaly a potom naberal na intenzite svojich prírazov. Po celý čas nezabúdal na moje prsia. Hladil ich, stláčal a láskal zároveň. Prehýbala som sa, predlžovala som ten okamih vyvrcholenia. Boli sme jedno telo, cítila som to dokonalé spojenie medzi nami. Mala som pocit, že sme boli stvorení jeden pre druhého. Vykríkla som v momente ako ma zasiahla vlna vyvrcholenia. Edward ma hneď nasledoval. Hlavu si položil na moju hruď a ja som ho hladila po chrbte.

„Milujem ťa,“ šepla som, on zodvihol pohľad a naše oči sa stretli. Venoval mi ten najkrajší úsmev, a potom to povedal aj on. „Milujem ťa, Bella.“ Dve najkrajšie slová, ktoré by som dokázala počúvať celú večnosť. Neviem, ako dlho sme ležali, ale keď som sa zobudila bolo ráno. Edward ležal vedľa mňa a ruky mal obmotané okolo mňa. Natočila som hlavu a zadívala sa na neho.

„Nebol to iba sen,“ prehovorila som stále zaspaným hlasom. Pohladil ma po vlasoch s úsmevom na perách. Potom ma pobozkal. Milujem Vianoce.

Autor: souteznipovidky, 9moncici9, v rubrice: FanFiction jednodílné » Soutěžní povídky

Sdílet

Diskuse pro článek Vianočný bozk od 9moncici9: